Obraz Duo vyznieva ako snové vyobrazenie. V neznámom, snivo červenom prostredí priestoru lesoparku hrá na trúbku štylizovaná subtílna figúra ženy...

Inv. č.: O – 1541

Autorka: Viera Žilinčanová
Názov diela: Duo

Rok vzniku: 1984
Rozmer: 85 x 100 cm
Technika: olej
Materiál: sololit
Značenie: vpravo dole: „Žilinčanová 84“, štetcom

V zbierkach Nitrianskej galérie sa nachádza niekoľko diel od slovenskej výtvarníčky Viery Žilinčanovej. Do virtuálnej galérie sme vybrali obraz Duo z roku 1984.

Obraz Duo vyznieva ako snové vyobrazenie. V neznámom, snivo červenom prostredí priestoru lesoparku hrá na trúbku štylizovaná subtílna figúra ženy odetá v belasých šatách – inej postave ženy z kameňa. Jedna druhej sú si vzájomným obrazom, či odrazom. Môžeme si len domýšľať, akú melódiu si hrajú, čo symbolizujú, v akom vzťahu sú, akú emóciu spolu prežívajú. Je to iba vizualizovaný útržok autorkinho sna? Asi to nie je podstatné. Dôležité sú naše vlastné emócie, asociácie, spomienky, sny, ktoré si vieme projektovať cez obraz tejto autorky. Maľba pôsobí ako výjav/moment z divadelnej scény, ktorej sme účastníkmi.

V diele maliarky, plnom ženskej jemnosti a rôznych odkazov na vedomie a nevedomie človeka sa nám uchovalo pozoruhodné imaginatívne vnímanie ženy/autorky a jej reflexia existencie. Umelkyňa sa svojou osobitosťou zaradila medzi významné autorky slovenského umenia 20.storočia. V maľbách poukázala na meandre a zlepence surrealizmu absurdít každodenného bytia. Tvorba tejto autorky je postavená na lyrickom poetizme a nadrealizme. Jej obrazy nesú prvky nostalgie, napätia, romantiky, grácie a noblesy. Často zobrazovaná hudba, či priestory parkov sú absurdne pôsobiace. Kultivovaný pokoj obrazov je plný načrtnutých/nedopovedaných situácií z reality.

Na jej tvorbu mali vplyv J. Mudroch, L. Čemický, P. Matejka. Komorný, kultivovaný, vyvážený a nezameniteľný maliarsky prejav sa niesol celým tvorivým obdobím umelkyne. V krehkom svete snov a predstáv autorka hľadala harmóniu. Hudba a poézia boli častými témami v jej maľbách. Vedela využiť bravúrne maliarsku techniku, aby podčiarkla snivosť vyobrazení (vzdialené horizonty, postavy zasadené do ireálneho, alebo neskutočného prírodného prostredia). V maľbách často používala „javiskové kompozície“, predĺžené figúry podporovali pocit melanchólie a autorskej maniery.

Viera Žilinčanová vizuálne vstupovala hlavne do ľudských (lucídnych) snov o krajine – prírodu nezobrazovala ako krajinkárka. Väčšinou sa v prírode Žilinčanovej obrazoch nachádzame v záhradách, lesoparkoch, mestských parkoch, kde počujeme prítomnosť hudby, ktorú sme nikdy nepočuli a možno ani nevideli, len tušíme vizuálne stopy – jej melódie, poetiky, emócie – cez intímny civilizmus mestskej nostalgie za prírodou.

Viera Žilinčanová (10. júla 1932 Nové Zámky – 19. 3. 2008 Bratislava) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1950-1955) pod vedením prof. L. Čemického a prof. J. Mudrocha). Absolvovala aj Letnú maliarsku školu Oskara Kokoschku v Salzburgu: Škola videnia — Schule des Sehens) pod vedením talianskeho sochára G. Manzú (1956). Pracovala ako grafická redaktorka v časopise Móda (1956 – 1958). Bola členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov (od 1962), členkou skupiny Život (od 1963), členkou skupiny Kontinuita (od 1967), členkou Spolku výtvarníkov Slovenska (od 1995). Absolvovala študijné cesty do Londýna (1969), Paríža (1971), Španielska (1980), Rakúska, Talianska a Francúzska (1982). Jej tvorbu oficiálne prezentoval štátny podnik Art Centrum a Slovart na zahraničných výstavách, napr. V Japonsku a USA, ale aj v socialistických štátoch (NDR, ZSSR, MĽR) (od 1971). Získala mnohé ocenenia doma i v zahraničí (napr. cena Grand Prix na IV. medzinárodnom bienále maľby v Košiciach), (1981) titul zaslúžilá umelkyňa. Reprodukcia jej maľby Hudba lesa (1977) použitá na plagáte X. ročníka Bratislavských hudobných slávností (1981). Výstavná činnosť (výber): Samostatná výstava v Galérii mesta Bratislavy (1970), Kunsthalle v Kodani (1988) a v Galleria Il Saggiatore v Ríme (1988). S manželom M. Jakabčicom usporiadali sériu putovných výstav po Japonsku (1991 – 1992), Kunstgalerie v Kolíne nad Rýnom (2001). Okrem ťažiskovej maľby sa venovala aj knižnej ilustrácii, divadelnej scénografii a monumentálnej dekorácii.

Ľudmila Kasaj Poláčková
Apríl 2020

(Text neprešiel jazykovou korektúrou.)

Literatúra (zdroje):
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka.
Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 279