Rudolf Dička bol svojský autodidakt, ktorého práca i samotný život sa vymykali tradičným predstavám o insitnom prejave.

Inv. č.: O-2146

Autor: Rudolf Dička
Názov diela: Deštrukcia (Náhrobný kameň obrazu)

Rok vzniku: 2005
Technika: kombinovaná technika, akryl, ČB fotografia
Materiál: sololit, popol
Rozmery: 130 x 100 cm
Značenie: neznačené

Rudolf Dička bol svojský autodidakt, ktorého práca i samotný život sa vymykali tradičným predstavám o insitnom prejave. Celý život  žil v materiálnom nedostatku, pokorený  zakoreneným silným, tichým, no zámerne vytesňovaným spoločenským démonom nezamestnanosti, pseudoduchovna, tolerovania násilia ešte stále mýticky vnímaných Kysúc. Zobrazoval prehliadanú i tolerovanú temnú stránku regiónu, pretože mnohé tiene osobných súžení zasiahli aj jeho samého. „Dička však tieto témy vždy stvárňoval v prvom rade cez seba, a to až na dreň  jatrivo, cez svoju rozpoltenosť, zlyhania, spytovania svedomia a pochybnosti.“ (J. Fuják)

Tvoril úprimne, z duše neštylizovane – objekty, olejomaľby, asambláže, koláže, väčšinou s veľmi emocionálnym expresívnym výrazom. V jeho tvorbe bol človek – posthuman. Svoju pozornosť venoval odvrátenej tvári krajiny, kde žil a o ktorej si myslel, že nie je jej súčasťou (napr. v dielach Kysucká Madona,  Pseudo oltárik, Mamonár ako „bájny vták“, Proroctvo odpadu I – II). Na jednej strane bol solitérom, žijúcim na okraji, na druhej strane túžil po akceptácii svojej tvorby a osobnosti od širšieho okolia.

Ku koncu svojho života začal vytvárať náhrobné kamene a urny pre svoje diela. Pochovával svoju tvorbu – cítil sa frustrovaný. Obrazy premaľoval načierno, ich jedinou pripomienkou bola ich vlastná fotografia na tmavom obraze (náhrobku).

„Jednoznačná diagnóza Dičkovho psychického stavu nie je známa. Sám seba označoval za ťažkého alkoholika, ktorý pil nárazovo a priebežne  zase abstinoval a bol aj niekoľkokrát liečený na psychiatrii. Jeho psychiatrička taktiež nemohla uzavrieť diagnostický proces, no prikláňa sa k názoru, že mohol trpieť bipolárnou afektívnou poruchou, teda sa vo svojom živote zmietal medzi fázami mánie a depresie“ (K. Haľáková)

Rudolf Dička (11. 10. 1958, Turzovka -24. 6. 2014, tamže) študoval na Drevárskej škole v Liptovskom Mikuláši, na záverečné skúšky sa nedostavil. Trpel alkoholizmom. V čase socializmu dostal psychiatrický posudok, ktorý mu zakazoval maľovať. Zákaz nerešpektoval. Bol väznený ako pracovný fluktuant, dvakrát absolvoval protialkoholické liečenie,  niekoľkokrát psychoterapiu. V roku 1993 získal Hlavnú cenu NOC v Bratislave v súťaži Výtvarné spektrum. Po uvoľnení režimu pracoval ako slobodný umelec, živil sa maľovaním na objednávku a predajom svojich diel. Vystavoval aj na pôde Nitrianskej galérie (v roku 2009).

Ľudmila Kasaj Poláčková
December 2020

Literatúra
HAĽÁK, Miroslav – FUJAK, Július: Rudo Dička. Čadca: MAGMA, 2018, s. 10, s. 107.
Rudolf Dička – portrét umelca. Dostupné na internete:
https://www.youtube.com/watch?v=AeK3-_bo2IM&t=79s (20. 11. 2020).