Motív samoty, ako malého zhluku budov stojacich v krajine, predstavuje u Bazovského mimoriadne častý námet...

Inventárne číslo: O-446

Autor: Miloš Alexander Bazovský
Názov diela: Samota Leštiny

Datovanie: 1948 – 1949
Technika: olej
Materiál: kartón, olej
Rozmery: 29 x 42 cm
Značenie: vpravo dole: MAB

Maliar, kresliar a grafik Miloš Alexander Bazovský patrí k zakladateľským osobnostiam slovenskej výtvarnej moderny. Študoval v Prahe a Viedni, odkiaľ sa v roku 1924 vrátil do rodných Turian, kde si na poschodí miestneho pohostinstva zriadil ateliér. V nasledujúcom období maľuje často v plenéri v okolí Zázrivej, Terchovej, na Orave a v Turci, pričom práve vidiek sa neskôr stane nosnou témou jeho tvorby. V roku 1929 za ním do Turian prichádza Janko Alexy, s ktorým začnú pracovať na vytváraní vlastného maliarskeho programu. V nasledujúcom roku Bazovský cestuje so Zoltánom Palugyayom do Paríža, kde sa stretáva s dielami významných mien svetového moderného umenia. Ovplyvnený týmto zážitkom, no tiež maliarskymi kurzami absolvovanými v Paríži, sa po návrate zo zahraničných ciest Bazovský vydáva spolu s Palugyayom a Alexym na tvorivé cesty po Slovensku. Ich cieľom bolo hľadanie inšpirácií, ktorými sa pre Bazovského stala krajina a život na vidieku. Ľudové námety v jeho dielach však nepredstavovali monumentálnu krajinu a heroické výjavy, vzdialené každodennosti folklóru, aké možno nájsť v dielach niektorých Bazovského súčasníkov. Jeho diela sa vyznačujú skôr komornosťou a melancholickým prejavom, využívajúc rozličné výdobytky moderného maliarstva. Psychologizáciou maľby, o ktorú sa Bazovský usiloval, dokázal často precízne vystihnúť atmosféru starého sveta, predstavujúceho akúsi pôvodnú podstatu života na slovenskej dedine. Tento zobrazoval neidealizovaný, s jeho kladnými i záporných stránkami, i keď sa vyhýbal akýmkoľvek náznakom dokumentarizmu. Jeho práce sa často označujú aj ako baladické.

I keď v tridsiatych rokoch absolvoval množstvo zahraničných ciest a usporiadal niekoľko samostatných výstav, počas 2. svetovej vojny sa vplyvom odporu ideológie a kvôli zlému zdravotnému stavu jeho životná situácia zhoršuje. Vplyvom toho na čas opúšťa folklór, venuje sa prevažne zátišiam a mestskej periférii. Po vojne zaznamenáva na krátko niekoľko úspechov, no s príchodom socialistického realizmu sa doktríne odmieta podvoliť a ustupuje do úzadia. Tvorí prevažne na Orave, kam prichádza na pozvanie Ernesta Zmetáka. Jeho paleta sa časom rozžiaruje, prechádza od farieb zemitých k žiarivejším a využíva stále viac symbolický jazyk. Postupne sa stáva v Bazovského dielach prioritou farba, ktorá v jeho tvorbe zastupuje inovatívny, experimentálny prístup.

Motív samoty, ako malého zhluku budov stojacich v krajine, predstavuje u Bazovského mimoriadne častý námet. Najväčšie množstvo takýchto diel vzniká v období medzi rokmi 1948 – 1957, kedy autor trávi veľkú časť života na Orave. V blízkosti Dolného Kubína, v dedinke Leštiny, si v roku 1948 zriaďuje improvizovaný ateliér. Z tohto obdobia pochádza aj obraz Samota Leštiny, ktorý je typickým príkladom Bazovského umeleckého prejavu, osvojeného po 2. svetovej vojne. Obraz sa vyznačuje zemitými farbami, i keď oproti iným dielam rozširuje paletu o odtiene modrej a žltej, nanášanej krátkymi, plochými ťahmi štetca. Vďaka tomu sa charakter diela posúva od baladického k expresívnejšiemu, lyrickému. Hrubé kontúry krajiny a ústrednej vežovitej architektúry predstavujú proces zjednodušovania tvarov, ktorý sa v tomto období naplno prejavuje vo väčšine Bazovského prác. Samotná ústredná architektúra má tvar obráteného písmena T, v obraze je uložená symetricky, napĺňajúc predpoklady pyramidálnej kompozície. I keď je skutočný tvar budovy len ťažko čitateľný, jeho podobu si môžeme priblížiť vďaka iným Bazovského dielam, zachytávajúcim tento objekt. Ďalšie dva známe príklady diel s touto stavbou sú kompozične takmer totožné obrazy, vznikajúce v polovici 50. rokov.[1] Pri budove na obrazoch ide o leštinskú sýpku, ktorú si autor obľubuje azda vďaka jej formálne-symbolickým významom. Je to vežovitá, solitérna stavba, umiestnená ďaleko od ostatných objektov, čo môže značiť Bazovského pocity v súvislosti s rozchodom s aktuálnou scénou nastupujúceho socialistického realizmu. Námet dopĺňa slnko „žiariace farbami“ vysoko nad sýpkou, predstavujúce nehynúcu nádej, ktorú Bazovský do umenia vkladal.

Miloš Alexander Bazovský sa narodil 11.1.1899 v Turanoch nad Váhom v rodine učiteľa, redaktora a prekladateľa Kolomana Bazovského. V rokoch 1909-1910 študoval na Štátnom hlavnom gymnáziu v Budapešti. Pre nedostatočné študijné výsledky prešiel na Meštiansku chlapčenskú školu vo Vrútkach, v rokoch 1913-1916 pokračoval v štúdiu na Štátnej vyššej obchodnej škole v Dolnom Kubíne, odkiaľ odchádza na gymnázium do Budapešti, ktoré ukončil v roku 1918 maturitnou skúškou. V tom istom roku bol prijatý na Vysokú školu výtvarných umení v Budapešti, no po vzniku ČSR odišiel do Prahy na Akadémiu výtvarných umení, kde študoval medzi rokmi 1919 -1924 u profesorov J. Loukotu, V. Bukovaca, M. Pirnera, J. Obrovského, M. Švabinského. V roku 1921 absolvoval ročný študijný pobyt na viedenskej akadémii. Od roku 1931 pracuje v ateliéri v budovách Tatra banky v Martine. V roku 1935 sa stáva členom Združenia slovenských umelcov a v roku 1946 nakrátko aj členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. V roku 1944 vážne ochorie, čo obmedzí na isté obdobie jeho prácu. V roku 1951 dostáva výpoveď z ateliéru v Martine a koncom roku mu zabavujú 78 obrazov pre nedoplatok daní, ktoré následne predávajú v dražbe. V nasledujúcom roku odchádza na Oravu, do Žaškova a neskôr Čemíc na Liptove. V roku 1960 sa v SNG uskutočnila veľká Bazovského výstava, ktorej komisárom bol Karol Vaculík. Od roku 1962 žil v Trenčíne, avšak kvôli chorobe už tvoril iba málo. Za svoj život získal niekoľko ocenení a zúčastnil sa stoviek výstav. Roku 1961 mu bol udelený titul Zaslúžilý umelec a roku 1964 titul Národný umelec. Miloš Alexander Bazovský zomrel 15. 12. 1968 v Trenčíne. Na jeho počesť je po ňom pomenovaná Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne.

Adrián Kobetič
Apríl 2020

[1] Obrazy: Humná, 1954. Olej, lepenka. Slovenská národná galéria, O-2217; Sýpka, 1955. Olej, lepenka. Galerie moderního uměni v Roudnici nad Labem, O-0402.

Zdroje:
ABELOVSKÝ, Ján – RUTTKAY, Jozef. Miloš Alexander Bazovský. Bratislava : Interpond, 1999.
BALEKA, Jan. Miloš Alexander Bazovský. Katalóg výstavy. Hradec Králové: Oblastní galerie v Hradci Králové, 1962.
CINCÍK, Jozef. Miloš A. Bazovský. Náčrty. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1945.
GLASOVÁ, Anna. Miloš A. Bazovský. Bratislava: Slovenská národná galéria, 1981.
HRABUŠICKÝ, Aurel – KUSÁ, Alexandra. Fotograf Bazovský. Bratislava: Slovenská Národná Galéria, 2018.
KUBÍKOVÁ, Klára – LOVIŠKOVÁ, Danica. Miloš Alexander Bazovský. 1899 — 1968. Katalóg výstavy. Trenčín: Galéria M. A. Bazovského / Bratislava: Slovenská národná galéria, 2008.
MIKOLAJ, Dušan. Tlejúce slnko. Europér bez šľachtického titulu. Bratislava: Perfekt, 2018.
VACULÍK, Karol. Miloš Alexander Bazovský. Bratislava: Tatran, 1967.
VACULÍK, Karol. Miloš Alexander Bazovský. Životné dielo. Katalóg výstavy. Bratislava: Slovenská národná galéria, 1961.
VACULÍK, Karol. Miloš Bazovský. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958.