Predmetné dielo autora možno zaradiť do kontextu sôch – hláv, v ktorom sa kamenné jadro dostáva do obkľúčenia, uväznenia novým ohrozujúcim civilizačným svetom. Pre Rudavského sochársky program a rukopis je charakteristický symbolický a lyricko-archetipálny prejav...

inv.č. : P 364

autor: Andrej Rudavský

názov diela: Zátišie s hlavou
rok vzniku: 1975 – 1987
technika: odlievanie
materiál: kov, bronz
rozmery: 61x59x22 cm
značenie: neznačené

Predmetné dielo autora možno zaradiť do kontextu sôch – hláv, v ktorom sa kamenné jadro dostáva do obkľúčenia, uväznenia novým ohrozujúcim civilizačným svetom. Pre Rudavského sochársky program a rukopis je charakteristický symbolický a lyricko-archetipálny prejav. Zátišie s hlavou dokumentuje čistotu tvaru bez excitácie, pripomínajúce kult egyptských sôch, ale súčasne i baladičnosť, ktorá pramení kdesi v prežitom detstve poľskej domoviny. V nej, i v mnohých ďalších dielach, možno prečítať Rudavského neomylnú tvarovú istotu, ktorá nadväzovala na tradície predkov.

Tvar i tvár anonymných hláv, v nízkom reliéfe, autor zámerne zbavuje nepodstatných detailov, redukuje ich len na základný tvar, miestami s geometrizujúcimi partiami, aby vnímateľa pritiahli svojim rudimentálnym až archaickým základom. Reliéfna ženská tvár, zjednodušená na tvarové minimum, obklopená aureolou drobných zŕn, vo svojej čistote pôsobí majestátne, dôstojne, avšak tvaroslovie prezrádza melanchóliu zobrazenú bez veľkých gest a pátosu.

Z úvah Andreja Rudavského citujem: “Často sa nadhadzuje otázka súčasnosti: v čom spočíva, v čom si ju uvedomujeme, osvojujeme a cítime. Myslím, že je to v atmosfére dní, ktoré rastieme už od detstva, poznamenané mliaždením, rúcaním, keď človek, jeho krv a zem tvorili jednu desivú a tragickú hmotu a keď fragmenty týchto veličín boli novým… Ja sa sústreďujem, na stavbu sochy, na jej formu, názor na cítenie hmoty, jej tektoniku i deštrukciu – na právo zvečniť lyrický rast stromu, jeho rozkvitnutie a drámu chvíle, keď mu vojak samopalom vypáli do kmeňa deravé srdce. Na právo stavať nové v bôli starého, stavať a plakať v sochách, rozochvievať ich, čiže dávať im atmosféru, ktorá bolí, raduje sa z maličkostí, ktorá ohrozuje a je ohrozovaná.”

Sochár Andrej Rudavský je jedným z najvýznamnejších slovenských sochárov   druhej polovice 20. storočia. Popri sochárstve sa venoval i kresbe a maľbe – expresívne a dynamicky ladeným hlavám a figúram abstrahovaným v rozličnej miere. V začiatkoch svojej tvorby sa venoval realizáciám asambláží, využíval ready made. Postupne začal inklinovať k archetipálnemu výtvarnému prejavu s tradičným tvaroslovím slovenskej ľudovej architektúry. K charakteristickým tematickým okruhom prináležia kaplnky, pastieri, pútnici, bojovníci, ale aj témy všeobecnejšie a archaické, pohanské a kresťanské, často v metaforickom či symbolickom sochárskom vyjadrení. Autor okrem bronzu využíva vo svojej tvorbe i ďalšie tradičné materiály – kov, kameň, v menšej miere drevo a šindeľ.

Curriculum vitae

Narodil sa 29.11. 1933 v Hornej Posade (Poľsko).  V r. 1950 – 1954 študoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave (prof. A. Drexler, prof. L. Korkoš), v r. 1954-1960 študoval na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe (prof. J. Wagner, prof. J. Kavan). Je jedným zo zakladateľov Skupiny Mikuláša Galandu (1957), ktorá pôsobila do r. 1968. V r. 1972 vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, čo pre autora znamenalo zákaz oficiálnych výstav a nakupovanie jeho diel do zbierok galérií. Niektoré jeho diela boli oficiálne zničené a odvezené na vojenskú skládku odpadu neďaleko Bratislavy.

Artefakty Andreja Rudavského sú zastúpené vo všetkých významnejších slovenských galériách. Jeho socha Vierozvestovia stojí v New Yorku pred budovou OSN. Samostatne vystavuje od r. 1962, kolektívne od r. 1960 nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Účasť na medzinárodných sochárskych sympóziách je evidovaná od r. 1965. Okrem komornej tvorby sa venuje i monumentálnym realizáciám v architektúre.

Žije a tvorí v Bratislave a v Podunajských Biskupiciach.

Marta Hučková

Použitá literatúra: Kvasnička, M.: Andrej Rudavský, Mária Rudavská, Zuzana Rudavská, Ondrej Rudavský, Slovenský Tatran, Bratislava 1998

Foto: Slávomír Žákovič