Milí priaznivci klasickej hudby, s ľútosťou oznamujeme, že vzhľadom na sprísnenie protipandemických opatrení sme nútení zrušiť tohtoročný cyklus komorných koncertov Galéria hudby, vrátane koncertu Štátnej filharmónie Košice, ktorý sa mal uskutočniť už 16. októbra. Mrzí nás to, avšak veríme, že sa nám podarí avizované koncerty uskutočniť v náhradných termínoch, po zmiernení opatrení. Ďakujeme, že nám zostávate verní a už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutia!
Program koncertov pre druhý polrok:
16. október 2020 o 18.00 hod.
Štátna filharmónia Košice – dychová sekcia
Martin Mosorjak – sólo klarinet
Júlia Kováč Burášová – sólo flauta
Janette Katinová – klavír
Program: J. Podprocký, F. Martin, M. Ravel, E. Bozza, J. Françaix, Ch. Hazell
28. október 2020 o 18.00 hod.
Trio Helix (CZ)
Program: T. Takemitsu, M. Kopelent, P. Zemek-Novák, J. Iršai, O. Štochl, A. Breier
11. november 2020 o 18.00 hod.
Miki Skuta – klavír
Program: J. S. Bach – Goldbergove variácie
25. november 2020 o 18.00 hod.
Komorný orchester ZOE
Program: S. Gubajdulina, G. Kančeli
3. december 2020 o 18.00 hod.
Mucha Quartet
Program: F. Kafenda, I. Hrušovký, I. Zeljenka
9. december 2020 o 18.00 hod.
Ivo Kahánek (CZ) – klavír
Program: L. van Beethoven, L. Janáček, F. Chopin
BLIŽŠIE INFORMÁCIE KU KONCERTNÉMU CYKLU A INTERPRETOM NÁJDETE V TLAČOVEJ SPRÁVE
Prvý polrok (online):
Každý týždeň Vám predstavíme teleso alebo interpretov, ktorí budú súčasťou tohtoročného cyklu, prostredníctvom zaujímavých informácií o nich a videí zo živých vystúpení či nahrávok. Dobrá správa na záver: Mobily si pri počúvaní nemusíte vypínať!
V interpretácii Tria Helix Vám predstavujeme českú žijúcu legendu novej hudby Mareka Kopelenta, ktorý sa dostal do normalizačných čistiek pre jeho slobodné názory a príklon k západnej avantgarde. Kompozícia Hudba z ticha vznikla na objednávku festivalu MusicOlomouc pre Trio Helix v roku 2018.
Marek Kopelent (1932): Hudba z ticha (2018)
„Mojou snahou bolo vytvoriť skladbu, ktorá by svojou stručnosťou umožnila poslucháčom, aby pri jej posluchu nebolo bezohľadne rušené ticho akustického priestoru ani jeho vnútorného rozloženia a zároveň aby ju sledovali s ústretovou trpezlivosťou (ktorá možno ruže prináša…). Sláčikové nástroje sú napísané v štvrťtónovom systéme.“ (Marek Kopelent)
MAREK KOPELENT
Už od raného detstva sa u Mareka Kopelenta prejavovalo výnimočné hudobné nadanie a rodičia ho v jeho rozvíjaní ďalej podporovali. Najprv sa učil hrať na klavíry u rodinného priateľa JUDr. Kubáňa. Neskôr študoval na Akadémii múzických umení pod vedením prof. Řídkeho. Po štúdiách nastúpil v roku 1955 ako hudobný redaktor do nakladateľstva SNKLHU. Od konca 50. rokov sa Marek Kopelent začal intenzívne venovať tzv. novej hudbe. Spoločne s priateľmi založil Pražský spolok novej hudby. V roku 1961 bol spoluzakladateľom súboru Musica viva Pragensis, ktorá novú hudbu aktívne predstavovala verejnosti. Jeho hudobné kompozície začali prenikať na medzinárodné festivaly. V roku 1969 získal ročné študijné štipendium (Deutscher Akademischer Austausch Dienst) v západnom Berlíne. V dobe jeho neprítomnosti sa situácia doma v Československu radikálne zmenila. Oblasť novej hudby nepatrila medzi protežované umelecké trendy a jej tvorcovia narážali na značné obmedzenia. V roku 1971 dostal v nakladateľstve výpoveď a od tohto času sa mu už ťažko hľadalo iné zamestnanie. Súbor Musica viva Pragensis dostal zákaz činnosti, Marek Kopelent bol vylúčený zo Zväzu českých skladateľov a jeho tvorba nemohla byť oficiálne uvádzaná. Kopelentovo dielo sa tak mohlo hrať iba v zahraničí. V roku 1976 začal pracovať ako korepetítor v LŠU v Radotíne, kde pôsobil až do roku 1991. Potom nastúpil ako profesor kompozície na Hudobnej fakulte AMU. Je držiteľom významných cien, medzi inými aj Medaily Za zásluhy i prestížnej Herderovej ceny.
Ponúkame Vám stráviť čas s introspektívnou hudbou berlínskeho skladateľa strednej generácie Arne Sandersa v podaní českého súboru súčasnej hudby Tria Helix, pre ktoré bolo toto dielo napísané. Môžete si všimnúť dôraz na farbu tónu a nevšednú prácu s výstavbou skladby v čase – čas tu plynie akoby pomalšie a vystavuje nás nevšedným a nečakaným myšlienkam. Nezažívame takéto „významotvorné spomalenie“ aj my v súčasnosti?
Arne Sanders (1975): Trio II (2018)
Skladba vznikla pre Trio Helix ako súčasť dlhšieho kompozičného zámeru.
„Hudobné myšlienky, na základe ktorých skladba vznikla, som v sebe dlho nosil. Keď som ich začal spracovávať, ukázalo sa, že si vyžadujú veľa času a priestoru, omnoho viac, ako si obvykle sám dovolím, keďže sa obávam nudy na strany poslucháčov. Myšlienky sa rozvíjajú pomaly, spolu i zvlášť, a sú často vzájomne spojené pod povrchom (i keď málo preukázateľne). Skladba stojí na počiatku cyklu diel, ktoré nazerajú na ten istý materiál z rôznych perspektív: myšlienky naznačené v jednom diele sú inak formulované v tom ďalšom; potom sú zasadené do nového kontextu, osvetlené novou inštrumentáciou. Formálnou predlohou mi boli romány Petra Kurzecka. Pri práci ma taktiež ovplyvnil život a dielo berlínskeho naivistického umelca Wilhelma Mühlenhaupta a spisy Alberta Breiera.“ (Arne Sanders)
ARNE SANDERS (1975) študoval hudobnú vedu, germanistiku a filozofiu v Göttingene, 1997 – 2002 kompozíciu u Manfreda Trojahna v Düsseldorfe, 2003 – 2006 v majstrovskej triede Friedricha Goldmana v Berlíne. Absolvoval rôzne majstrovské kurzy a absolvoval rôzne rezidenčné pobyty – Künstlerhaus „Lukas“ (Ahrenshoop), Künstlerhäusern Worpswede, Künstlerhaus Schloss Wiepersdorf a v Cité des Arts (Paríž). V roku 2004 získal 1. cenu v súťaži Symfonického orchestra Göttingen. Od roku 2003 vedie prednášky z hudobnej teórie a skladby, ako aj prednášky a semináre o hudbe 20. a 21. storočia na rôznych školách a univerzitách v Nemecku. Od roku 2003 spolupracuje s maliarkou Sabine Laidig.
Český súbor Trio Helix, ktorý veríme, že budete môcť naživo zažiť už čoskoro, podnecuje mnohých popredných skladateľov k napísaniu nových skladieb a otvára tak diskusiu o súčasnej hudbe nielen z pohľadu ich hráčskej skúsenosti, ale aj poslucháčskej zážitkovej percepcie. Nechajte sa aj Vy vtiahnuť a presvedčiť sa, ako prekvapivo nápaditá môže byt súčasná hudba, keď sa jej otvoríme. Nahrávka vznikla pred pár dňami v Kostole sv. Vavrinca v Prahe.
Predstavujeme Vám ďalšie teleso, ktoré malo vystúpiť v máji tohto roka v rámci príspevku, v ktorom nájdete okrem skladieb aj komentár členov k jednotlivým skladbám. Trio Helix je český súbor, ktorý sa sympatickým spôsobom snaží nájsť prienik medzi zdanlivou komplikovanosťou súčasnej hudby a jej opatrným prijímaním zo strany širokej verejnosti.
TRIO HELIX (CZ) vzniklo v r. 2016 na základe niekoľkoročnej spolupráce na pedagogickej i hráčskej úrovni. Hlavným cieľom súboru je empatická a zároveň vecne presná a neokázalá interpretácia diel, ktorých vznik súbor podnecuje formou objednávok. Priamo pre Trio Helix vzniklo niekoľko diel od českých a nemeckých skladateľov (Peter Graham, Pavel Zemek-Novák, Marek Kopelent, Ondřej Štochl, Jan Ryant-Dřízal, Walter Zimmermann, Albert Breier, Arne Sanders, Gerald Resch atď.). Súbor však podnecuje vznik zaujímavých skladieb aj v ďalších krajinách, tak vznikla aj spolupráca s popredným slovenským skladateľom Jevgenijom Iršaiom, kterého nové dielo zaznie v premiére na nitrianskom koncerte. Základným východiskom repertoáru sú diela lyrického charakteru s dôrazom na ich farebnú a harmonickú zložku. Nové diela sú častokrát uvádzané i v kontexte s hudbou klasikov 20. storočia (Takemitsu, Pärt, Crumb, Silvestrov, ale i staršími – napr. s dielami Weberna či Messiaena). Súčasťou ich činnosti je po naštudovaní a uvedení diel aj poskytnutie zasvätenej spätnej väzby skladateľom a podnecovanie čo najväčšej možnej diskusie o ich autorskej estetike. Súbor sa predstavil na mnohých koncertoch súčasnej hudby v Čechách i v zahraničí (Konvergence, Music Olomouc, Expozice nové hudby Brno, Hudební současnost Ostrava, Dresden Philharmonie, Wortklangraum Bonn, Pianodrom Tiran atď.).
Na záver predstavenia prvého súboru, ktorý mal vystúpiť v aktuálnom programe tohtoročného cyklu, ponúkame skladbu pre Vaše potešenie a osvieženie do týchto dní. Veríme, že skvelý súbor Mucha Quartet budete môcť čoskoro zažiť v rámci Galérie hudby naživo alebo prostredníctvom streamu na webe. Všetky predchádzajúce hudobné príspevky i s textami nájdete dole.
Mnoho inovatívnych autorov súčasného umenia čelí nepochopeniu a odmietaniu širokej verejnosti. Tak tomu bolo aj v druhej polovici 20. storočia, v dobe keď tvoril významný skladateľ, teoretik a pedagóg Ivan Hrušovský. Radi by sme Vám ho predstavili nielen ako objavného skladateľa (v nahrávke v podaní Mucha Quartet), ale aj ako mysliteľa a spoločne s ním sa zamysleli nad týmito slovami: „Hudba sa nesmie podrobiť diktátu zrozumiteľnosti za každú cenu. Je to v jej genéze i v zmysle existencie. Veľká umelecká hudba nosí v sebe univerzum sveta o človeku, ale akosi nemôže pôsobiť univerzálne. Otvára sa len tomu, kto má vôľu prekonať bariéru jej nezrozumiteľnosti, kto zapojí, aspoň v náznaku, do jej apercepcie aj analyzujúce ratio, kto sa chce ponoriť do jej výpovede a vytvoriť si predpoklady spoluúčasti na jej vývoji a poslaní.“
Ivan Hrušovský (1927 – 2001): Sláčikové kvarteto č. 1 „nezabudnuteľnej pamiatke môjho syna Romana“ (1983) – 1. časť
1. Sostenuto
LIVE nahrávka z koncertu 25. 2. 2020, Bratislava
Viac o autorovi sa dočítate v texte od Vladimíra Godára:
S lvanom Hrušovským som sa po prvýkrát stretol roku 1975 počas mojich prijímacích skúšok na štúdium skladby na VŠMU. Vyhodnocoval výsledky našich testov z hudobných ukážok a jednu z mojich odpovedí lakonicky komentoval: „Kolega Parík bude mať radosť.“ Paríkovu Sonátu pre sólovú flautu som totiž identifikoval ako skladbu Edgarda Varèseho Density 21, 5.
Potom som po niekoľko rokov absolvoval jeho prednášky a semináre venované analýze hudobnej tvorby. Boli to jediné prednášky z celého vysokoškolského štúdia, ktoré stáli za počúvanie – myslel som si to vtedy a myslím si to i dnes. Jeho kurz hudobnej analýzy bol poctivo pripravený, dôkladne premyslený a stála za ním mimoriadna erudícia získaná v intímnom kontakte s európskou hudobnou tradíciou. Výsledky jeho pozorovaní boli napriek skúmaniu tradičných objektov mnohokrát novátorské a zakaždým podnetné. Podobné zážitky priniesol aj Hrušovského seminár analýzy. Bolo pôžitkom sledovať, ako dokáže balansovať na tenkej hrane spájajúcej abstrakciu vedeckého pohľadu hudobného teoretika a zasvätenú znalosť hudby profesionálneho skladateľa. Podobnú radosť zo sledovania cudzieho myslenia som mával málokedy, spája sa mi skôr s menami Ernst Gombrich, Erwin Panofsky, Jan Bialostocki, Ernst Curtius, Viktor Šklovskij, Jurij Tyňanov ci Lévi-Strauss ako s predstaviteľmi muzikológie. Obdivoval som myslenie, ktoré si uvedomuje limity vlastnej výzbroje vo vzťahu k umeleckému objektu a ponecháva veľký priestor pre nezodpovedané otázky. Hrušovský pritom vedel byť rovnako presný v priestore popísanom slovom i v priestore mlčania. Oba totiž riadila jeho intuícia vzácneho umelca. Poznal ťarchu relativizmu slova v oblasti umenia, no poznal aj zákonitosti tohto relativizmu.
Skladateľstvo veľmi často ide ruka s ruke s teoretickými ambíciami. Veľkú nemeckú muzikológiu v 19. storočí vytvorili bývalí skladatelia, ktorým prílišná sebakritika zavrela cestu k tvorbe. Na Slovensku je oveľa častejší opačný obraz – bývalí študenti muzikológie či hudobnej teórie sa stávajú skladateľmi a hoci skladbu nikdy neštudovali, sebakritický pohľad na vlastné diletantstvo u nich celkom absentuje. Skladatelia, ktorí pre zmenu nikdy neštudovali muzikológiu, zasa veľmi radi zverejňujú svoje bizarné myšlienkové piruety. Ivan Hrušovský (1927 – 2001) bol vzácnou výnimkou, keďže vyštudoval oboje. Na univerzite študoval hudobnú vedu, filozofiu a estetiku a zároveň na konzervatóriu a na VŠMU študoval skladbu. Jeho štúdium skladby u profesora Moyzesa, ktoré bolo tou najprísnejšou školou hudobného remesla, prebehlo v päťdesiatych rokoch, a tak so postavil zoči-voči výzvam Novej hudby až v nasledujúcom desaťročí. Jeho vstup do Novej hudby bol pomalý a od začiatku veľmi selektívny (1. sonáta pre klavír, Combinazioni sonoriche), po podnetoch seriálnej techniky ho zaujala najmä sonoristika poľskej školy a jej technika riadenej aleatoriky. Charakter jeho talentu bol skôr lyrický, dramatická žila sa v ňom ozývala zväčša ako reakcia na spoločenské (Musica nocturna pre sláčikový orchester písaná ako reakcia na august 1968, Sonáta pre sólové husle na pamiatku Jána Palacha) či osobné (1. sláčikové kvarteto) tragédie a traumy. Svojimi skladbami nedobýjal nové územia, výsledky svojho úsilia zverejňoval, až keď dokázal nové priestory domestikovať. Preto úsilie o syntézu charakterizuje všetky fázy jeho tvorby, v ktorej dominuje komorné médium, zborové médium a orchestrálna tvorba. Hoci je jeho dielo mostom medzi hudobnou minulosťou a súčasnosťou, nepriťahoval ho príliš rozpor polyštýlovosti, ale neustále pracoval na syntetickom hudobnom jazyku, ktorý by dokázal dostať nové a staré do vyváženej podoby, čím pripomínal skladateľský postoj Witolda Lutoslawského. Aristotelovsky ideál umiernenosti (mesotes) mu bol vlastný, a tak si vždy naňho spomeniem, keď sa diskutuje o tvorbe ako o homeostatickej výslednici racionáInej a emocionáInej, logickej a psychologickej, objavnej novátorskej a konzervujúcej tradičnej inšpirácie. Tieto vlastnosti majú jeho prvé skladby, diela z čias adopcie nových techník, diela jeho zrelosti i nádherné Klavírne trio, ktoré je jeho poslednou dokončenou kompozíciou.
Slovenskí skladatelia v období komunizmu takmer nepísali religióznu hudbu, neexistovala nijaká šanca na jej uvedenie. Ak sa religiózne idey či inšpirácie v tvorbe vyskytli, išlo zväčša o zašifrované odkazy v podobe citácií či alúzií. Hrušovský s nami na seminároch (1975 – 1977) religiózne diela svetovej literatúry často analyzoval. No až jeho tvorba po novembri 1989 plne ukázala, že absencia tejto tvorby v jeho diele predstavovala preňho ďalší traumatizujúci činiteľ. Religiózna inšpirácia so uňho plne prejavila najmä v jeho zborovej tvorbe posledného obdobia, v ktorom svojsky dominovala. Jeho Žalm 23, Žalm 146, Žalm 120, Cantate Domino, Veni sancte spiritus, Missa pro iuventate patria k dominantám slovenskej religióznej hudby.
Skutočné umelecké diela vytvárajú nezastupiteľné hodnoty, ich výpovede nemožno ničím vymeniť ani nahradiť. Ivan Hrušovský napísal mnoho skladieb s touto nezastupiteľnou hodnotou. No až jeho nedávny odchod nám umožnil uvedomiť si, aki nezastupiteľní sú aj skutoční ľudia. Jeho citlivý umelecký inštinkt, aristokratické vnímanie tvorby, kontextové videnie tvorby, túžba po hutnom, ale neagresívnom umeleckom prejave, odpor voči umeleckému hulvátstvu a egomaniactvu, jeho tolerancia voči skutočnej, nekaždodennej inšpirácii a netolerancia voči hlúposti boli v slovenskej hudbe nezastupiteľné.
Vladimír Godár (Slovo, 2003)
(Zdroj: Mucha Quartet / Autor fotografie: Anton Šmotlák, Archív Hudobného centra)
Predstavujeme Vám ďalšieho slovenského skladateľa v podaní súboru Mucha Quartet – Frica Kafendu, ktorému 1. svetová vojna výrazne zasiahla do života. Sláčikové kvarteto G dur, ktoré si máte možnosť vypočuť, skomponoval v ruskom zajatí v roku 1916. Skúsme to vnímať ako dôkaz toho, že aj v tých najťažších podmienkach môžeme pestovať nezlomnosť ducha, tvorivosť a ľudský potenciál. Veríme, že Vás to v našich náročných časoch aspoň trochu oblaží a povzbudí.
Frico Kafenda (1883 – 1963): Sláčikové kvarteto G dur
1. Allegro vivo
2. Andante
3. Menuetto – Trio
4. Allegro vivo, ma non troppo
(štúdiová nahrávka z roku 2019, RTVS Bratislava)
Slovenský pedagóg, koncertný umelec a skladateľ Frico Kafenda (1883 – 1963) sa začal venovať hudbe v Ružomberku. Kvalitné hudobné vzdelanie získal na Konzervatóriu v Lipsku, navštevoval taktiež prednášky hudobnej vedy u H. Kretzschmara a H. Riemanna. Po škole sa začal venovať hlavne dirigovaniu a korepetícii v operných domoch v Nemecku, ako aj koncertovaniu ako klavirista. Prvá svetová vojna drasticky vstúpila do života Kafendovej generácie. V roku 1915 padol do zajatia na ruskom fronte. Tu vstúpil do československých légií. Po skončení vojny sa stal pedagógom na Prvej hudobnej škole pre Slovensko, z ktorej neskôr vzniklo dnešné Konzervatórium. Sláčikové kvarteto G dur skomponoval v ruskom zajatí v roku 1916, a je v ňom cítiť nadviazanie na výdobytky viedenského klasicizmu.
(Zdroj: Mucha Quartet / Autor fotografie: Gabriel Szakál)
Vynikajúci súbor Mucha Quartet, ktorý sme si predstavili v interpretácii Šostakovičovho 9. sláčikového kvarteta, má vo svojom repertoári množstvo výnimočných diel od slovenských skladateľov 20. a 21. storočia, ktoré sú z rôznych dôvodov (a neprávom) širokej verejnosti neznáme. Jedným z nich je aj Sláčikové kvarteto č. 7 „Pocta Beethovenovi“ z roku 1991 od popredného skladateľa Ilju Zeljenku. Autor si uctil významnú osobnosť klasicizmu svojským spôsobom, pretavil ho do vlastného hudobného jazyka a prispôsobil súčasnej dobe, v ktorej hudba využíva nové hudobné prostriedky. Môžete sa teda tešiť na prekvapivé až neočakávané momenty.
Ilja Zeljenka (1932 – 2007) bol popredným slovenským skladateľom 20. storočia, ktorý okrem iného napísal 14 sláčikových kvartet. Jeho kompozičná cesta sa začala v 50. rokoch, a to na poli avantgardy a experimentovania. Jeho tvorba viedla od improvizácie a svojskej techniky hry na klavíri po vlastné objavovanie princípov melódie, harmónie a rytmu. Sedemdesiate roky boli pre Zeljenku ťažkým obdobím, keďže došlo k zákazu verejného predvádzania jeho diel. Došlo k premene jeho hudobnej reči, viac sa uprel na modalitu, melódiu a vnútorné posolstvo skladieb.
K vrcholom Zeljenkovej tvorby patrí Sláčikové kvarteto č. 7 „Pocta Beethovenovi“ (1991), ktorým si autor uctil majstra hudby klasicizmu a zasadil ho do kontextu svojej mysle a doby, v ktorej žil. Skladba je akoby konfrontáciou dvoch svetov, sveta ideálov, reprezentovaného beethovenovským adagiom a súčasného dynamického sveta, plného úderov cielených i náhodných. Na začiatku parafrázuje hlavnú tému 1. časti husľového koncertu Ludwiga van Beethovena, v ďalšom vývoji už postupuje svojským spôsobom. V plnej miere využíva štvortónový motív – tzv. bunku, s ktorou pracuje a stavia z nej väčšie celky. V závere sa oblúkom vracia k beethovenovskej nosnej myšlienke diela, ktorá ho uzatvára.
(Zdroj: Mucha Quartet / Autor fotografie: Peter Považan)
Sláčikové kvartetá ruského skladateľa Dmitrija Šostakoviča (1906 –1975) nepochybne patria medzi hudobné skvosty. Oproti iným dielam mali intímnejší charakter, Šostakovič v nich zaznamenával svoje najvnútornejšie poryvy duše. Vybrali sme pre Vás Sláčikové kvarteto č. 9 Es dur op. 117, ktoré sa líši od ostatných vzletnejšou, optimistickou náladou a živelnosťou. Dielo zaznie v podaní vynikajúceho súboru Mucha Quartet, ktorý za jeho interpretáciu získal na medzinárodnej súťaži Premio Paolo Borciani 2014 2. cenu a Cenu publika, o čom svedčí aj neutíchajúci aplauz v závere videa z tohto prestížneho podujatia.
MUCHA QUARTET vzniklo v roku 2003 na pôde Konzervatória v Bratislave a patrí k významným komorným telesám na Slovensku. Komornú hudbu študovali na VŠMU v Bratislave v triede Jána Slávika, na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Johannesa Meissla a taktiež na Escuela Superior de Música Reina Sofía v Madride pod vedením Güntera Pichlera. Získali 2. cenu na Medzinárodnej interpretačnej súťaži Nadácie Bohuslava Martinů v Prahe (2010), 3. cenu na medzinárodnej súťaži Gianni Bergamo Classic Music Award 2012 v Lugane, sú víťazmi súťaže Josef Windisch Preis 2013 (Viedeň). Na medzinárodnej súťaži Premio Paolo Borciani 2014 získali 2. cenu a Cenu publika. Obdržali 1. cenu na Medzinárodnej súťaži komornej hudby Antonína Dvořáka 2014 (Praha), ako aj 1. cenu na Medzinárodnej súťaži Leoša Janáčka 2015 (Brno). Mucha Quartet pravidelne koncertuje na mnohých hudobných festivaloch a kultúrnych podujatiach doma i v zahraničí – Bratislavské hudobné slávnosti, Pražská jar, Concentus Moraviae, recitál vo viedenskom Musikverein, Bordeaux String Quartet Festival, festival Allegretto v Žiline, Albrechtina – (Ne)známa hudba, komorný cyklus Slovenskej filharmónie, Luxemburskej filharmónie, Musiksommer Reichenau, Schubertiade Schwarzenberg atď. K ich nahrávkam patrí profilové CD (2013), Slovenské spevy Bélu Bartóka v spolupráci s Ivou Bittovou (2015), CD Bella – Dvořák (2017), ako aj CD Štyria hudci (2018). V rokoch 2016 – 2017 boli rezidenčným súborom Rádia Devín.
(kliknite na fotografie pre zväčšenie)
Autori fotografií: Gabriel Szakál, Peter Považan
Plánovaný program pre prvý polrok 2020
15. apríl 2020 o 19.00 hod.
Mucha Quartet
Juraj Tomka – husle
Jozef Ostrolucký – husle
Veronika Kubešová – viola
Pavol Mucha – violončelo
Program: F. Kafenda, I. Hrušovký, I. Zeljenka
6. máj 2020 o 19.00 hod.
Tri Helix (CZ)
Tereza Horáková – husle
Ondřej Štochl – viola
Egli Prifti – klavír
Program: T. Takemitsu, M. Kopelent, P. Zemek-Novák, J. Iršai, O. Štochl, A. Breier
20. máj 2020 o 19.00 hod.
Miki Skuta – klavír
Program: J. S. Bach: Goldbergove variácie
Archív
